Napriek tomu, že sme presvedčení o správnosti požiadaviek, ako aj o zvolených formách ich presadzovania, štrajk rozhodne nie je ničím príjemným. Prináša mnoho negatívnych sprievodných javov. Dozvedáme sa o svároch a tlakoch na pracoviskách, o zastrašovaní a vyhrážkach. Zisťujeme, že časť spoločnosti reaguje na tento spoločenský pohyb veľmi nevraživo a dehonestujúco. Presviedčame sa o tom, že vládny predstaviteľ, ktorý by mal ísť všetkým príkladom, na nás reaguje zavádzaním, ba dokonca vyslovenými klamstvami.
Logicky sa teda zamýšľame nad tým, či to má význam a či to stojí za to.
V tejto súvislosti sa chcem prihovoriť predovšetkým mojim kolegyniam dejepisárkam a dejepisárom a podeliť sa s nimi o názor.
So žiakmi v rámci výučby preberáme veľké množstvo tém. Začíname v praveku a končíme takmer v súčasnosti. Preberáme mnohé obdobia a udalosti. Učíme o osvietencoch, Štúrovcoch alebo sufražetkách. Spomíname Sokrata, Jána Husa, Jána Palacha.
Všetci máme svoje obľúbené osobnosti, prostredníctvom ktorých chceme žiakov zaujať a inšpirovať. Učíme o ľuďoch, ktorí verili, bojovali ale aj trpeli. Častokrát si pritom dovoľujeme hodnotiť ich názory a konanie, hoci boli v diametrálne odlišných situáciách ako sme dnes my.
Do akej miery však môže byť naša výučba autentická a uveriteľná, pokiaľ nie sme schopní vykročiť zo svojej komfortnej zóny a postaviť sa za vec, ktorú považujeme za správnu?
Nám dnes nehrozí, že budeme pre svoje presvedčenie mučení, ukrižovaní alebo upálení. Znížená mzda či nahnevaný riaditeľ sú naozaj banality v porovnaní s tým, čomu čelili mnohé významné osobnosti slovenských i svetových dejín, o ktorých s takým zápalom učíme.
Pokiaľ teda súhlasíte so štrajkovými požiadavkami a nie ste ešte zapojení – napravte to. Dnes totiž máme príležitosť históriu nielen učiť, ale aj tvoriť. Žiakov inšpirovať nielen rečami, ale aj činmi. Osobnosti nielen spomínať, ale aj sa nimi stať.
Ivan Stodola